Traumy z Toronta / Medzinárodný filmový festival v Toronte
Filmový festival v Toronte si už dlhodobo drží svoju povesť nielen ako okázalé zahájenie Oscarovej sezóny, bod nula americkej distribúcie, ale i križovatky, kde sa každoročne stretávajú cesty distribútorov a sales agentov z celého sveta. ,,S viac ako 4 700 zúčastnenými industry delegátmi a 146 snímkami premietanými v celosvetovej premiére sa náš festival stáva čoraz dôležitejšou udalosťou pre ľudí z odvetvia nakupovania a predávania filmov,“ rozpráva umelecký riaditeľ festivalu, Cameron Bailey, otvorene o hlavnom návštevníckom segmente.
Toronto si aj naďalej zachováva auru pro-diváckeho festivalu, k čomu napomáha najmä nevyhranený dramaturgický prístup a množstvo uvádzaných filmov. ,,Každý rok ťažko pracujeme, aby sme našli správnu rovnováhu medzi filmami. Pre mňa sú kľúčové princípy kvalita, rozdielnosť a zaujatie. Je dôležité mať, čo my považujeme za najlepšie filmy – či už ide o čerstvo odpremiérovaný film Dallas Buyers Club alebo výnimočné filmy z predchádzajúcich festivalov ako Like Father, Like Son. Rovnako dôležité je, že máme filmy zo 70 krajín a naša sekcia Wavelenghts zostáva obľúbená u obdivovateľov avantgardy a že sa nám podarilo odpremiérovať veľké množstvo filmov natočených ženami ako Mariana Rondon (Bad Hair) a Nicole Holofcener (Enough Said). Pre mňa je rôznorodosť najpodstatnejšia. Môže to byť chaotické, ale je to vzrušujúce,“ umelecký riaditeľ zhrnul v skratke základnú konfiguráciu festivalu a zároveň objasňuje aj kritériá selekcie: ,,Snažíme sa sledovať filmárov, ktorých práca sa nám javí najnaliehavejšia, najživšia a najviac previazaná s médiom kinematografie a svetom.“
Aj napriek Baileym proklamovanej programovej heterogénnosti nebolo náročné identifikovať niekoľko tematických prienikov reflektujúcich aktuálne nálady. Jedným z hlavných leitmotívov sa stal vnútorný nekľud, neistota a traumatizujúca skúsenosť. Euripidov epigram „Človek je stvorený z nepokoja,“ tvoriaci incipit tureckého filmu Thou Gild'st the Even (r. Onur Ünlü, Turecko 2013), tak ľahko nadobúda kontúry symptomatickej charakteristiky súdobého človeka. V prvých minútach Ünlüova čiernobielej snímky dochádza k samovražde mladého a ,,nekľudného“ holiča ako vyvrcholenie jeho predchádzajúceho letargického prežívania. Hlavnou dejovou osou sa tak následne stáva pokus o rehabilitáciu v podobe melodramatického príbehu nájdenia manželky, o ktorú hlavný hrdina Cemal vlastnou obsedantnosťou príde a opäť sa ju snaží získať. Domnelá nevera je len výsledkom nemotivovanej nespokojnosti a neurotického vyhľadávania iluzórnych problémov.
Film témou osobnej a osobnostnej krízy ako aj triezvym presahom do morality upomína estónsku snímku Pokušenie svätého Tonyho (r. Veiko Õunpuu, 2009). Ünlü zamieňa kafkovskú poetiku za prostredie magického realizmu s dominantným motívom ustavičného blúdenia, pričom cynizmus a fatalistické umáranie protagonistu prekladá nuansami čierneho humoru, ktorý zároveň neguje prípadný sentimentalizmus. Odcudzenie a nekľud predstavuje námet aj pre taiwanskú snímku Soul režiséra Chung Mong-Hong. Syna privážajú kamaráti k otcovi do hôr potom, čo upadol do katatonického stavu. Krátko po precitnutí otec zisťuje, že synovu schránku obýva niekto, kto môže, ale aj nemusí byť jeho syn. Zdanlivo banálna premisa slúži k dekonštrukcii otcovsko-synovského puta a následnej snahe o scelenie bizarnou kombináciou štokholmského syndrómu a psychoanalytickej metódy vŕtania sa v traumatizujúcej minulosti. Aj napriek štylistickému manierizmu a častým irelevantným spirituálnym digresiám, predstavuje Soul typ filmu, kedy forma zatieňuje obsah, a to predovšetkým invenčným zasadením príbehu do hororového žánru o posadnutí, ktorého konvencie následne režisér používa k vytvoreniu charakterovej štúdie.
Kanadský provokatér Bruce LaBruce predstavil na domácej pôde svoj najnovší počin, queer verziu Harold a Maude a Lolity s neprekvapivým názvom Gerontophilia. Tvorca známy pornografickými excesmi natočil aj napriek tabuizovanej téme stareckého fetišizmu svoj doposiaľ najprístupnejší film. Režisér tak pokračuje v autorskom programe humanizácie minorít s odlišnými sexuálnymi preferenciami, v prípade Gerontophilie napĺňa svoj zámer idylizovaním protagonistu. Dvadsaťročný mladík Lake pracuje na geriatrickom oddelení, kde nielen dochádza do bezprostredného styku s pacientmi, ale ho aj cielene vyhľadáva.
LaBruce využíva protagonistovu priateľku na tlmočenie koncentrovaných názorov heteronormatívnej spoločnosti, ktorá najprv obdivuje Lakeovu vôľu a odosobnenie sa pre výkon bohumilej práce. Odhalenie jeho úchylky ho oberá o svätožiaru a priateľka ho neváha s hnusom odsúdiť, len aby na úvode tretieho aktu frapantne dosvedčila jeho neskrývané samaritánstvo. Atypická lovestory z prostredia geriatrie tak poslúžila kanadskému pornografovi k tomu, aby v romantickom duchu vybudoval univerzálne sociálne posolstvo o práve na dôstojný život pre akúkoľvek ostrakizovanú minoritu.
Intímny melancholický portrét narušenia krehkej detskej psychiky spracovala belgická filmárka Caroline Strubbe v minimalistickej snímke I'm the Same, I'm an Other. Dráma o únose a väznení slúži ako základ behaviorálnej štúdie mrazivého procesu adaptácie na nové životné podmienky. Sujet utvárania puta neplnoletej zajatkyne s väzniteľom pod diktátom pudu sebazáchovy zatieňuje sugestívny herecký výkon deväťročnej Kimke Desart stvárnením traumatizujúceho sa uzatvárania do vlastného sveta či rozvinutím obsedantno-kompluzívnej poruchy a neurotických tikov. Hereckému výkonu sekunduje metodická práca s kamerou, ktorá rytmizuje spád psychického prerodu a zároveň aj spolu s kompozíciou impresionisticky zachytáva vnútorné rozpoloženie otrasenej dievčiny.
,,Našou úlohou v TIFF je ,,transformovať spôsob, akým ľudia vnímajú svet cez film – a film nie je nikdy statický,“ torontský programátorský tím v prvom rade formuje spôsob vnímania sveta veľmi osobitou a komplexnou optikou umožňujúcou aj napriek formálnej diverzite jednotlivých filmov skonštruovať ucelenú víziu prítomnosti.
38. Mezinárodní filmový festival Toronto, 5. – 15 září 2013.